ODKAZ MOJÍM BRATOM ČECHOM K 75. VÝROČIU VÍŤAZSTVA NAD NEMECKÝM, MAĎARSKÝM, SLOVENSKÝM, ČESKÝM, CHORVÁTSKÝM,... FAŠISTOM!

Osud mojich rodičov zavial po vojne do Českého pohraničia, Ploužnice, Lomnice nad Popelkou, Hradčany, Mimoň, Pertoltice Pod Ralskem.

V tejto obci, som nadýchol vzduch bytosti dňa 9.apríla 1951!

Moji rodičia, otecko Jozef Pupala, sedliak v osade Suchý Potok pri Kocihe okr. Rimavská Sobota, žil v komunite rodiny a živobytie si zaobstarávali poctivou sedliackou prácou. S manželkou rod.Emiliou Václavikovou vychovávali syna Pavla a dcérku Marienku. V osade sa usídlili aj rodiny sestry manželky vydané Šulekové, a Halajové.

Osudným sa im stal 21.október 1944, kedy fašistické komandá Hilerovcov a Horthyiovcov v časných hodinách prepadli osadu a chladnokrvne zavraždili tri sestry matky desiatich detí /muži a odviezli deti na základe varovania do lesa/

V roku 1940 sa odohrala dráma v mestečku Málinec okr. Poltár, za vojny Lovinobaňa, kde "iniciatívní gardisti" likvidovali všetkých "nekresťanských živlov, sympatizantov, dokonca potomkov "bolševikov", ktorí počas l. svetovej vojny prebehli k bratom Rusom.

Tak prvého manžela mojej mamičky Juraja Bstrianského z Myslín k smrti utýrali gardisti v Málinci, veliteľom mal byť údajne menovec, nášho bývalého prezidenta.

Po vojne sa vdovec Jozef Pupala a Anna Bystrianská rod.Kameská zosobášili a vytvorili rodinné zázemie pre tri polo siroty.

Vzhľadom k výhodným ekonomickým podmienkám sa po troch rokoch po sobáši odsťahovali do Českého pohraničia-Sudet.

Doba bola Ťažká, mamička pracovala ako robotníčka vo "vojenských statkoch" a otecko pracoval ako občianský zamestnanec vojenskej správy.

V tom, období naši dnešní priatelia vtedy "wervolf", boli záškodníske skupiny podporované dnešnými bratmi spoza mláky a vraždili úsadlíkov v bývalých vilách henlainovcov, väčšinou Slovákov a aj Slovákov maďarskej národnosti.

Otecko chodil do služby aj zo služby ozbrojený samopalom.

Ako sme sa ako malé deti s úžasom pozerali na to "čudo" a na uniformu otecka, keď zabudol kľúčik v skrini.

V roku 1969, sa moji rodičia presťahovali tentoraz do pohraniči Horthyho Maďarska.

Po prvý raz som počul Maďarčinu, a myslel som , že som v inom svete. Prví raz so počul o partizánoch, a počúval ich rozprávanie. Medzi nimi boli mnohí, ktorí prežili aj Piajvu, Republiku Rád, Španielskú občianskú vojnu, a hlavne Maďarský teror v rokoch 1948-1945!

Osud chcel, aby som sa do historických zemí praotce čecha vrátil.

V roku 1969, som nastúpil na štúdium strednej priemyselnej školy -obor mechanizácia v stavebníctve v Husitskom Tábore!.

Jan Žižka bol mojím vzorom, pretože ako mladý chlapec v rokoch 1960-64 v obci Čierny Potok, okr, Rimavská Sobota trávil dovolenky neskorší brig. Gen. Imrich Gibala, / neskorší prvý náčelník Dukly Banská Bystrica/ ktorý pri obrane pri Hronskej Dúbrave počas SNP, bol ťažko ranený Nemeckým odstreľovačom. Priestrel mal cez oko, čeľusť a rameno.

Počas dovolenky každé ráno, behával po okolí, a my sme ostali v nemom úžase, že mal jedno oko prelepené. Samozrejme, že pre nás bol okamžite Jan Žiška!

Po absolvovaní Stredného odborného učilišťa Doprastav som bol ako vzorný učeň navrhnutý na štúdium podnikovým štipendium na spomínanú priemyselnú školu v Tábore.

Keď som dostal pozvanie na príjmacie pohovory, nemohol som spávať Budem chodiť do školy v meste, ktoré založil Jan Žižka?

A stalo sa.

Samozrejme, že sme mali z Českého jazyka najlepšiu známku zo začiatku známku "štyriméňe"!

Ale mňa zaujímali Husiti, nie gramatika, matematika,..

Mal som šťastie, že sme mali vynikajúcich učiteľov dejepisu, /matematiku a fyziku nás učil prof. Eduard Markvart, študent, ktorý prežil koncentračný tábor, po záťahu gestapa na vysokých školách v Prahe/.

Vďaka pánovi profesorovi Dejepisu som sa dozvedel, že Husiti na čele z Janom Žižkom odtihli z Prahy a založili tábor, lebo ich zradili Pražania.

Tak mi utkvel výrok Jána Žižku o prívlastku pre Pražanov "PRORADNÍ PRAŽANÉ"!!!

Vďaka učiteľovi literatúri som nasálal krásne verše českých poétov,".. Ach Čechy krásne, čechy mé, kolikráte Ťe vytrhli z obrazu tvého,...!, alebo Františka Čelakovského, ktorý bol presvedčený,že " Český národ telika bude svobodu mýti, když atamanúv kúň bude z Vltavy vodu pýti"!

Ospravedl%nujem sa za dlhý úvod, ale považoval som ho za aktuálný práve v dnešnej dobe, kedy "moji rodní bratia" pyzdnia pamiatky osloboditeľov Červenej armády, ale aj svojích príkladných hrdinov akým je arm.gen.Ludvík Svoboda!!!

Zdá sa, že Praha neodstránilo bahno z povôdní pre niekoľkými rokmi, keď dnes potupne likviduje paniatku osloboditeľov a vlastencov.

Nebudem sa zunižovať ku komentovania "aktivistov" odstránenia sochy maršála Koňeva. No osobne si Myslím, že prvými boli "Chršťovovci", ktorí demolovali súsošie Stalina, ktoré by bolo dnes veccným dôkazom dejín.

Vďaka politickým opatrením "globalistov" som ako dôchodca opätovne prevetral moju knihovňu.

Okrem iných som si prečítal spomienky Borisa Petroviča Charitonova "Zvláštne poslanie"!!!

Priznám sa, že po jej dočítaní som si spomol na Boleslava I. , ktorý si dovolil bes súhlasu zločinecnej Rimskokatolíckej cirkvi preniesť pozostatky sv,Vojtecha z Hnězda, cez zradu ˇˇCeských pánov po Bielej Hore, Vítanie Hitlera v Prahe, Vítanie maršála Koneva , Vítanie Alexandra Dubčeka,... aby ich vzápätí za " kolaborantský groš" zapudili.

Chcem len pripomenúť bratom Čechom, že obdivujem ích vlastencov, F. Čelakovského, K. H. Borovského ,Každý vlatenec slovan, íh velebí.

Nuž moji bratia Česi, komu ste "prisahali"?

V spomienkách Vašich oslobiteľov VOJAKOV ČERVENEJ ARMÁDY A SVOBODOVCOV, ktorých dnes pyovznesiezíte a označujete za "kolaborantov ZSSSR"!

Len Vám bratom čechom chcem pripomenúť slová Vašich osloboditeľov Borisa Petroviča Charitonova, ktorý vo svojej knihe "zvláštne poslanie", keď bol ako veliteľ výsadku červenej armády vysadený na pomoc pri organizovaní odboja v severovýchodných Čechách pod krycím menom "major Kralov" až do oslobodenia v máji 1945. Knihu v slovenčine vydalo nakladateľstvo Pravda v roku 1985.

B.P.Charitonov v závare svijich spomienok spomína na návštevu ČSSR v máju roku 1965 pri 20.výročií oslobodenia ČSR a vítanie členov jeho skupiny a spolupracovníkov pri návšteve miest kde bojovali ale aj mies -mučiarní gestapa v Prahe -Pankráci.

"Rusi vždy pomáhali Čechom,prinášali im život a slobodu" Po oslobodení Chocne , istý pan František Pakandl, navštívil veliteľa oslobodzujúcich vojsk červenej armády a zdôraznil, že, Rusi vždy pomáhali Cechom, prinášali im život a slobodu .Preto Vás s manželkou prosíme, aby ste prijali od nás ako pamiatku na ruského lekára, ktorý mi zachránil život a znak hlbokej úcty tento Český kryštál sovietským ľuďom, túto krištáľovú súpravu.

Láska Čechov k sovietským ľuďom je taká čistá ako tento starý český krištáľ!!!"

Bývalý lekár výsadkovej skupiny Dmitrij Vasilievič Pičkar, ktorého na základe zradcu - koladoranta gestapo zajalo a mučili na Ruzyni a na Pankráci..

" So vzrušením vstupoval do cely číslo 122, kde ku koncu vojny prežil niekoľko strašných dní. Boli sme aj v celel číslo 267, kde Július Fučík tajne napísal na kúskoch papiera nezabudnuteľnú Reportáž spod šibenice.

...exponáty, ktoré však s bolesťou oživujú spomienky na roky utrpenia a zvole. Pripomínajú, že fašizmus žije, že vystrkuje rožky v nádeji, že príde čas, keď bude môcť začať všetko odznovu.

Nemci nestihli spotrebovať celú zásobu debien a košieľ. Nestihli! Ale určite by ich spotrebovali, keby sa Červená armáda oneskorila hoci aj o niekoľko dní."

Vo svojom doslove v januári 1985 k Slovenskému vydaniu uvádza:

" Štyridsať rokov žije Európa mierovým životom. Za ten čas vyrástli nové generácie šťastných ľudí, ktoré nazakúsili vojnové útrapy...

Problematika fašizmu nepatrí len minulosti, ale je naliehavá a aktuálna aj dnes."

Nuž aké sú pravdivé myšlienky jedného z osloboditeľov Česko-Slovenska v spomienkach pri návšteve ČSR po 20 rokoch od skončenia vojny a po 40 rokoch od konca vojny napísané vo svojich spomienkach.

Jeho slová a varovania a nie len jeho, ale tisícok ďalších bojovníkov proti fašizmu, ale aj obetí , ktorí prežili sú varovným mementom a vysoko aktuálne práve dnes kedy si pripomíname 75. výročie konca 2. svetovej vojny.

Zdá sa že generácie , ktoré nezažili utrpenia koncentračných táborov, krutosti vojny, prvý atomový výbuch a jeho obete zo 6.8.1945 v Hirošime a Nagasaky v nej vidia "dobrodružstvo"

Ako inak si vysvetliť , že dnes je opäť "strašiakom Rusko, a zločinné bombardovanie Juhoslávie nazvané "humanitárne bobmbardovanie" a autor tohoto historického " výkoku",/ pardon "výroku" /sa v matičke Prahe teší takému "historickému oceneniu", že práve Jeho menom "demokrati pomenovali Letisko Ruzyně, kde neďaleko gestapo mučilo Českých vlastencov.

Nuž bratia Češi, je načase sa spamätať zo "zamatového ošiaľu a jeho dôsledkov ".

Samozrejmä, že to platí aj o nás Slovákoch, a všetkých Slovanov.

V Čiernom Potoku 8.8.2020 JUDr. Jozef Pupala

Historické fotografie: